Tri bodky

Je štvrtok večer,
vlastne už v noci,
aj očkám už chce sa spať.
No myseľ nedá
keď prázdno je v srdci,
keď treba vieru nazbierať.

Zabuchli dvere
závanom vetra,
telo len prudko strhlo sa,
žiarovka bliká,
jej lúče svetla
pomaly nocou šíria sa.

Idem nájst lieky-
po dlhom čase
vyskúšam úryvok z Biblie,
možno raz
aj na vyschnutej púšti
dokážu rozkvitnúť ľalie.

Ľalia... zvláštne,
ten rozkošný kvietok,
čo zláka Ťa vôňou omamnou,
no keď si v izbe
a ona pri tebe,
hlava sa napĺňa ťažobou.

Rozmýšľam...
naozaj všetkého škodí veľa?
ako aj vône ľalie?
Tak čo je dobre?
A čo už veľa?
Alebo všetko málo je?

Myslím,
že stratil som strašne veľa,
každučkou chvíľou čo som mal,
že v rieke času
unikli dlhé dni,
čo len tak som ja premrhal.

Tak kde robím chybu?
A kde strácam cestu?
O čo sa stále potkýnam?
Asi už teraz viem,
len zmena je ťažká,
tak radšej sa niekde zašívam.

Som hlupák?
Áno, viem.
Tuším sa mám až príliš rád,
no smutný takto čaká ma koniec,
len sám sebe si budem kamarát.